Článok som písala v novembri 2017. Inšpiruje ma aj dnes. Verím, že podnieti aj Vás k novým náhľadom, zmenám.
Cestovala som so známym. Stretli sme sa po dlhom čase. Klasická konverzácia, ako sa máš, čo máš nové. Každý z nás rozprával o sebe, o zážitkoch vo svojom živote. Po chvíli som si začala uvedomovať disharmóniu. Disharmóniu v tom, čo cítim z nášho dialógu - v tom, aké slová používame.
Je veľmi pozoruhodné, ako si človek dokáže prispôsobiť slová pre svoju potrebu. Chce vyjadriť jedno, no vyjadrí úplne iné. Možno zo strachu z neprijatia, z potreby kontrolovať, resp. manipulovať, možno z obavy, že by mohli byť objavené pravé motívy,...
Zakóduje svoje pohnútky do slov, aby nebolo jednoznačne jasné, čo myslí, čo chce. Alebo, jasné to je, ale slová sú perfektne zaheslované.
Ostáva na druhej strane dekódovať. Dekódovať ako vie - čo práve prežíva, ako vníma situáciu. Mnohí z nás sa neodvážia opýtať, ,,Čo tým myslíš?“, resp. nerozumiem ,,reči Tvojho kmeňa“.
A tak.. Tak si z konverzácie nesie každý svoje. Svoje projekcie, svoje presvedčenia, svoje dojmy, svoje prežitky. Tí, ktorí sa odvážia opýtať, poukázať na vnímanú disharmóniu, ostávajú napríklad ,,zmetení zo stola“ slovami: ,,To Ti mám teraz fakt vysvetľovať?!“, ,,Bože, však chápeš, nie?!“, ,,Vieš predsa, čo myslím." a podobnými.
Zamýšľam sa nad tým k čomu vedie podobné správanie, komunikovanie. Je to spokojnosť, že má človek v prípade núdze vytvorené zadné dvierka? Ak by došlo na odhalenie pravých motívov, stále existujú nejednoznačné slová, ktoré dokážu prekrútiť, umožňujú ,,uniknúť“.
Alebo komunikujúci udržuje neodolateľné napätie v rozhovore, pretože je príťažlivé? Druhá strana nevie, na čom je, stále ju láka ,,tajomná“ konverzácia? Možno duša človeka presne vie, čo chce, no rozum, vedomie, to škrtne - to predsa nemôžeš, nepýtaj sa, budeš vyzerať za nechápavca, blbca, nechaj to tak, nezaoberaj sa tým, nevyslovuj to...
Čo s tým keď cítiš disharmóniu v rozhovore? Keď šípiš, čo ten, druhý chce, ale zároveň nechce odhaliť? Ako sa zachovať? Na čo je celá podobná situácia dobrá?
V prvom rade je skvelé, že si nesúlad v komunikácii už uvedomuješ.
Chcem Ťa povzbudiť - nemaj strach opýtať sa, čo sa deje, nemaj strach povedať nerozumiem. Človek, ktorý chce byť s Tebou v kontakte, ktorému záleží na Vašom priateľstve, určitom druhu vzťahu, sa zapojí do otvorenej a úprimnej debaty, aj napriek tomu, že ho možno budú objímať rôzne strachy, obavy.
Človeka, ktorý sa rozhodne bagatelizovať, uhýbať slovami, využívať rôzne podobné ,,techniky na ústup“, môžeme nechať tak. Schovanie za slová je pre neho bezpečné. Práve v tomto okamihu vie reagovať a žiť skrývajúcim sa spôsobom.
Keď si uvedomíš, že práve teraz možno prežíva strach, úzkosť (možno mal nepríjemné skúsenosti, keď hovoril sám za seba), budú sa Ti podobné situácie ľahšie znášať. Možno manipuluje - čo je opäť určitá forma strachu. Stačí málo - vcítiť sa, predstaviť si, že môže byť veľa dôvodov, prečo človek jedná ako jedná. Čo sa ľahko píše. Náročnejšia je už prax. :)
Napadá mi.. Ako ľudia sme veľmi vzťahovační. Niečo sa udeje, a hneď si myslíme, že ide o nás, že sa to deje kvôli nám, okolo nás sa točí celý svet. Pravda je, že sa okolo nás točí celý svet, a to jedine nám samým. Určitým spôsobom sme stále deti. Deti sa vnímajú ako stredobod sveta. Okolo nich sa všetko točí.
Malé zovšeobecnenie: my - ľudia, naša spoločnosť je v súčasnosti orientovaná na zmyslové vnímanie, dôverujeme svojim očiam, svojim ušiam, dôverujeme slovám, ktoré sa k nám dostanú. Menej už veríme svojim pocitom. Pocity však nevymizli, máme ich stále.
Poznáš to, stretneš človeka, a zrazu máš ten divný pocit, že niečo v situácii nehrá. Rozumne si vysvetlíš svoj pocit: ,,Určite sa mi to len zdalo.", a nevenuješ viac pozornosť svojmu prežitku. Podobne fungujeme vo väčšine našich rozhovorov - nevenujeme pozornosť nášmu pocitu, nášmu ,,tušáku“.
Naučili sme sa vytláčať náš emocionálny svet do úzadia. Dôležité je spomenúť, že naša reč, resp. jazyk podporujú nezanedbateľnou mierou racionálne myslenie (rozumne si všetko vysvetlím). Svojím spôsobom nás nútia venovať pozornosť rétorike, artikulácii, vetnej skladbe, intonácii. Emocionalita je v tomto prípade druhoradá (Máčovský, Mikolaiová, 2006).
Napriek tomu, že sme v niektorých situáciách stále ako deti, napriek tomu, že sa rozhodneme schovať za slová, napriek tomu, že emocionalitu mnohokrát odsúvame na druhú koľaj, napriek tomu všetkému je úžasné ako sa každý z nás dokáže jedinečne popasovať s ,,komunikačnými disharmóniami“. Sme veľmi kreatívne bytosti.
Na záver.. Skús dnes, možno zajtra, jednoducho čo najskôr, keď Ti napadne, vypočuť svojho ,,tušáka“, povenovať sa informácii, ktorú Ti prináša, a potom. Čo sa udeje ďalej je už len na Tebe. Možno zistíš, že je zábavné pozorovať svoje reakcie a reakcie druhých na disharmóniu v komunikácii.
55